O DVOCH POSTOJOCH

            Nebolo to tak dávno, čo istý mladý režisér natočil v Orlických horách dokumentárny film o tom, ako žijú staré osamelé ženy. Babičky v ňom rozprávali o svojom živote, často ďaleko od svojich detí usadených v mestách.

            Režisérovi sa podarilo vytvoriť pozoruhodný dokument o tom, ako rozdielne možno žiť život. Nie čo sa týka sociálnych podmienok – každá babička predsa mala svoju chalúpku, každá pravidelne čakala na pár stoviek svojho dôchodku. Ten rozdiel bol v niečom inom.

            Niektoré mali pre čo žiť. Vidíme ich s náručou dreva, s ručnými prácami, s knihou v ruke, modliace sa v kútiku izby, s úsmevom múdrej staroby na prahu dverí svojho domčeka. Ale v tom filme vystupujú aj iné starenky. Žijú v rovnakých podmienkach, často v tej istej obci, ale sú plné nariekania, plné výčitiek. Jedna prišla pred rokmi o kravu, a nikto jej za ňu nedal náhradu. Iná hovorí, že je jej otupno a pýta sa, prečo starým ľuďom neprideľujú televízory zdarma. A tak sedí pri okne, narieka a počíta, čo majú tí druhí okolo, a ona nie.

            Sú to dva odlišné postoje, ako žiť svoj život. Tá druhá skupina babičiek vidí predovšetkým to, čo im život nedal, prípadne zobral. Utápa sa v horkosti a nespokojnosti. Aj babičky z prvej skupiny určite veľa stratili – zdravie, prítomnosť blízkych, svoju sviežosť. Ale žijú prítomnosť s tým, že nepočítajú straty, ale sú vďačné za to, čo im ešte v živote ostalo.